Michaela Ulická

Ahoj, som Michaela. Niektorí o mne možno viete, že spievam. Rada prispejem svojím príbehom, hoci neobsahuje žiadny neobvyklý masterpiece. Moja hudobná story začína niekde v škôlke. Môj dedko bol skvelý hudobník a mama v mladosti tiež spievala a tancovala, tak sa aj ku mne niečo cez gény dostalo. Rodičia si všimli, že sa celkom chytám a ani neviem prečo, ale až vo štvrtej triede na základnej škole ma prihlásili do umeleckej školy v Považskej Bystrici na spev. Tak som teda chodila do ZUŠky k pani učiteľke Štrauchovej, ktorá mala super vľúdny mamičkovský prístup, ale aj pritlačila, keď bolo treba. Ale čo bolo najviac, keď sa dieťa už vedelo samo nájsť, osvedčilo si techniku a začalo prejavovať vlastný feeling, pani učiteľka úplne upustila od výberu z jej strany a nechala žiakom voľnú ruku a slobodu. Po nejakom čase sa k spevu musel povinne pridať nástroj. Vybrala som si gitaru, ktorá mi bola oveľa viac sympatická ako klavír. Začala som chodiť na úmorné hodiny vybrnkávania. Na začiatku to bola čistá tragédia. Chcela som vyhodiť gitaru z okna, keďže nie som veľmi trpezlivá a bolo mi treba naozaj veľa cvičiť. Po čase sa to trošku rozbehlo a našla som si k nej cestu. Neskôr som okrem vybrnkávania začala skúšať celé akordy nejakých jednoduchých pesničiek, a potom ďalšie a ťažšie… A potom to zrazu išlo. Bol to skvelý pocit sama si zahrať a zaspievať.

A tak, odstupom času som dozrievala v speve aj v hraní na gitare. Keď som už naozaj vedela že ma to baví a napĺňa, začala som sa stretávať s Miškou Chovancovou. Spievali sme podobné veci, preto nás pani učiteľka postrčila k spoločnej robote. Dokonca sme boli spolužiačky na strednej škole. Boli sme stále spolu. Vymýšľali sme a spievali, dopĺňali sme sa. Ja na gitare, ona na klavíri. Začali sme sa učiť dvojhlasy a bavilo nás to natoľko, že sme začali točiť cover verzie. Potom som zrazu išla na súťaž, na ktorej som prelomila svoj blok z trémy, ktorý som dlhé roky nedokázala zlomiť. Neskutočne som sa triasla, keď som spievala pred ľuďmi, no akosi to vyšlo a vyhrala som. Výhrou bola možnosť nahrať vlastné CD (nájdete ho na YouTube, ale už má nejaký ten piatok). Nie som moc zdatná čo sa týka písania pesničiek. Moja múza asi neexistuje, takže mi dve pesničky darovala Sima Martausová, za čo som jej vďačná! Ostatné sú cover verzie (aj s Chovkou). Veľmi sa mi zapáčilo nahrávanie a zas raz som mala chvíľu chuť byť sólovou speváčkou.

Pani učiteľka nás vyslala do vtedy rozbiehajúcej sa acapella skupiny. Pre tých, ktorým je tento termín neznámy, je to spievanie bez sprievodu nástrojov. Používame len svoje hlasivky a sem-tam luskneme. Acapella sa tvorí preto, aby sme boli -ako sa v ZUŠ hovorí- lepší „ušiaci“. Pre nás to znamená naučiť sa počúvať rôzne hlasy, vedieť ako tvoriť harmóniu, a bez problémov spievať niečo iné ako ostatní. Túto acapella skupinu viedla ďalšia pani učiteľka spevu – Majka Fapšová. Bol to zhluk deciek zo súboru, ktoré k nej boli vyslané za cieľom hlasovej výchovy. Bolo nás tam asi dvadsať natlačených v triede, sediac na zemi a spievajúc rôzne renesančné skladby. Poznala som asi štvrtinu, lebo chodili na spev k mojej pani učiteľke, ale vlastne to bolo niečo úplne nové. Tu sa viaže ďalšia história, o ktorej by sa dal napísať ďalší článok…. Miška počas toho zdrhla do BA, kvôli speváckej príležitosti a tak som tam ostala sama. Ako acapella skupina sme sa vyvíjali roky. Prešli sme na modernú hudbu a začali robiť acapella verzie známych pesničiek. Vtedy to začala byť už ozajstná vášeň. Začali sme vymýšľať vlastné acapella verzie známych pesničiek, robili vlastné zvuky. Počas nášho fungovania sa menilo, a stále sa aj mení osadenstvo v našej kapele. Mnohí odišli do škôl alebo do zahraničia. Avšak prišli zase noví, s inými nápadmi a cítením.

Začali sme sa ukazovať svetu na koncertoch ZUŠky alebo na stužkových samotných členov kapely. Postupne, ako nás zavolal na ples alebo oslavu niekoho známy, a známeho známy, začali sme zvyšovať povedomie Považskobystričanov, že tu také niečo funguje. Začali sa zbierať aj nejaké tie peniažky. Kúpili sme aparatúru, čo nás zase posunulo o krok vpred. Nahrali sme aj prvé CD, také skúšobné. Dnes nás poznajú už aj okolité dedinky a mestá, no radi by sme sa zviditeľňovali aj ďalej. Chceme ukázať našu novú a neznámu prácu.

Spievali sme netradične s Richardom Rickkonom a boli sme pozvaní aj do Telerána. Nedávno sme spievali v Trnave na beánii, takže sa nám pomaličky otvárajú dvere. Je to neskutočná zábava, ale na druhej strane obrovská drina. Hodiny presedené v ZUŠke pri klavíri, so slúchadlami pri YouTube a spievanie do úmoru. Keď sa nakopí veľa koncertov, je to dosť stres a obeta, ale ten výsledok po koncerte stojí za to. Zrazu je v nás obrovská energia a chuť ísť stále ďalej. Veľmi dúfam, že nám to vydrží až kým nepomrieme. Keby ste si nás chceli niekedy prísť vypočuť a pozrieť, prípadne oplakať čo ste zmeškali, sledujte náš facebook.

Na záver ešte využijem tento priestor, aby som podpichla kritikov PX kultúry. Treba sa len lepšie porozhliadať. Považská nie je ani zďaleka taká mŕtva, ako si myslíš. Robia sa tu zaujímavé akcie, ktoré majú naozaj niečo do seba a oplatí sa na ne prísť. Možno sa stačí opýtať kamošov alebo Googlu. Alebo zorganizuj niečo na vlastné triko, ak máš dobrý nápad a poznáš správnych ľudí. Mnohí to už robia, tak sa prestaň nudiť a urob pre Považskú niečo aj Ty.