Martin Krajňák

Ahojte, čaute, volám sa Martin Krajňák a.k.a. Ruben. Mám 26 rokov a som z Martina, kde som sa narodil a kde aj žijem, obklopený horami všade navôkol. Z tohoto dôvodu asi vyplývajú všetky moje aktivity Bmx, Snowboard, MTB, MX, Turistika a Fotografovanie.

Čím začnem? Ako prvé poďakujem svojím rodičom, že ma už od malička viedli ku športu. Ako päťročný som so starším bratom začal chodiť na hokej, ktorý som však kvôli zdravotným problémom musel ukončiť ako šesť alebo sedemročný, už si to moc nepamätám… Odvtedy som hľadal niečo, čím by som aktivity nahradil. Samozrejme s rodičmi sme boli každý jeden víkend na horách na turistike, ale potreboval som aj niečo, čo by ma zabavilo cez týždeň po škole. Skúšali sme športy ako JUDO, Karate, hokejbal, ale pri ničom som neostal. Až okolo roku 2000 – 2001 sme s bratom a susedmi začali so skateboardingom. Bolo to niečo, čím sme proste žili! Každý jeden deň, cez prázdniny a víkendy, bez srandy od rána do noci sme nerobili nič iné len skateovali. Problémom však bolo, že po šiestich rokoch, bez akýchkoľvek podmienok umožňujúcich rozvoj tohto nášho jazdenia, kedy nás nonstop vyháňali odvšadiaľ policajti, alebo nahnevaní ľudia, som so skate-om „skončil“. Nie úplne, pretože doteraz, sem tam oprášim skate a vybehnem zajazdiť.

Prišiel rok, myslím 2006, keď som si začal privyrábať na brigáde vo VW, kedy som si chcel splniť môj sen a kúpiť si motocrossovú motorku. To však nebolo možné, plán mi prekazila výplata, kedy som zistil, že mi to nestačí ani na štvrťku z motorky (hahahah). Veľa kamošov jazdilo na MTB- DH a dosť sa mi to páčilo, ale tiež to bolo cez rozpočet. Tak voľba padla na BMX! Moju prvú freestyle BMX som kúpil cez inzerát. (Áno, môj problém je, že by som chcel mať všetko a taktiež robiť všetko a všetky športy vyskšať). Keď som si ju prvýkrát doniesol domov potajomky, rodičia ma skoro prizabili. „Prečo si si kúpil takýto detský bicykel, a bla bla bla… Veľmi ma to zanietilo a odkedy som začal jazdiť na BMX nevidel som nič iné, len som chcel prísť domov zo školy a chcel som jazdiť, jazdiť, jazdiť…
Jazdiť nebolo moc kde, a tak sme si s chalanmi začali stavať prvé mini hlinené skoky. Bavilo nás jazdiť aj stavať. A to stavanie skokov vyústilo až v nejakú závislosť. Všetko do seba zapadalo, chceš jazdiť? Postav si skok. Bez toho to nejde a nikdy nebudeš mať ten výnimočný pocit, že si jazdíš na svojich skokoch, na ktorých si sa nadrel neskutočné hodiny a dni a roky… A týmto sa dostávam k tej mojej najväčšej a najdlhšie trvajúcej životnej láske… BMX – LES – TRAILS…

Trailsy sú v podstate hlinené skoky na seba nadvezujúce… Je to vlastne ako dirt, ale sú to o dosť technickejšie skoky a dosť blízko pri sebe. Je to až priam neskutočné, aké pocity sme mali s chalanmi a neustále z toho aj máme, avšak už sa nájde len hŕstka jazdcov, čo to vedia oceniť a sú schopní obetovať voľný čas kopaniu a udržovaniu trailsov pokope, alebo čoby len občas prísť a pomôcť. Mne to dalo do života fakt veľa. Sloboda v kreatívnosti, kedy dáte predstave zelenú a potom následujúce mesiace, nerobíte nič iné, iba dávate tejto predstave reálnu podobu. Necháte tam dni, mesiace, roky, dokonca veľa bolesti či krvi z mozoľov na rukách pri lopate… Avšak, nie je nad pocit, keď odchádzate z lesa a po obzretí sa za seba vidíte všetku tú vášeň, dobu, bolesť ale hlavne KUS SEBA. Nie je to len šport, je to LIFESTYLE, spôsob ako žiješ a akým si vážiš čo robíš, a čo tomu vieš obetovať, aby si mohol jazdiť. Jednoducho tu platí pravidlo a motto „NO DIG NO RIDE“ a tu nie je o čom diskutovať. Ten pocit, keď si lietate na svojich skokoch, vydretých a postavených na základe predstáv a vízií, je fakt to najlepšie, čo môžete pri jazdení zažiť! Čerešnička na torte je, keď prídu ľudia, kamaráti, ktorým padá sánka čo všetko sa postavilo a užívajú si jazdenie s vami.

Keď však príde zima, automaticky sa preorientujem na snowboard… Myslím si, že je to úplne normálne mať na každú sezónu niečo, čo ma napĺňa. So snowboardom som začal tiež niekedy okolo roku 2006, kedy som si kupoval aj BMX. Predtým som dlhé roky lyžoval. Samozrejme, nebolo to len o tom lyžovaní, ale aj o skokoch, slajdoch, railoch, atď… Lenže všetci kamoši mali SNB, takže časom to postihlo aj mňa a presedlal som. Dlhší čas som jazdil len v snowparkoch, ale potom za mnou raz prišiel starší brat a zavolal ma na freeride do Veľkej Fatry na Borišov a Ploskú. Bol to myslím rok 2011. Od toho momentu som všade na každom kopci nevidel nič iné, len možnosti, kde by sa dalo spraviť pár krásnych lajn a oblúčikov v panenskom snehu. Totálne ma to zachvátilo a učarovalo. Odvtedy sa len túlame horami s partiou a jazdíme nedotknuté snehy. Teda nie vždy, lebo niekedy sú ľudia pred nami rýchlejší a rozryjú nám to, hahaha.

Za tým všetkým je však plno námahy a driny. Vstať skoro ráno, často je to pár hodín pred svitaním, aby sme pod horu prišli ešte za tmy a pri prvých lúčoch už šliapali hore. Zaberie to veľa času a energie. No ten pocit, keď sa púšťaš dolu žľabom alebo svahom, kde pred tebou nik neurobil ani jeden oblúčik, je to najlepšie na svete! A navyše, hory v zime sú podľa mňa to najkrajšie čo môže byť! Je to voľnosť a sloboda. Nik ti neprikazuje akým štýlom máš ísť a kde a kedy máš ísť. Každý jeden jazdec do svahu vyrezáva svoj vlastný podpis. Riadiš sa podľa seba a podľa podmienok. Nepôjdeš do extrému alebo lavinového terénu, keď sú zlé podmienky. Človek sa pritom naučí aj zodpovednosti, nie len o seba, ale aj o tých druhých, pretože tam nikdy nie si sám! NIKDY! Avšak, keď sa naučíš rešpektovať hory a priateľov, potom ti to začne dávať ten najväčší zmysel, vtedy pochopíš, že to všetko stojí za to!

Popri tom všetkom sa samozrejme snažím brávať si so sebou foťak a GoPro kamerku. Bez nich som v podstate ako bez rúk. Baví ma fotiť, fakt nesmierne veľa. Navyše, keď ľuďom môžem ukázať, kde som bol, a keď sa podarí zachytiť aj pocit z toho, to je potom odmena. Každopádne si rád preklikávam fotky a spomínam si na tie dni a chvíle, neustále si to opakujem a prehrávam, či už v hlave alebo na videu. Mohol by som tu písať neustále aj celý rok, pretože mám fakt veľa záľub a koníčkov, občas si dokonca myslím, že toho mám moc. Ale vždy je to lepšie ako sa flákať a túlať sa po meste, či obchodných centrách. A to je podľa mňa problém dnešnej doby. Deti radšej sedia za PC alebo sa túlajú po centrách a obchodoch. Preto by som Vám chcel povedať, že robte to čo Vás baví. Nekladťe si nejaké hranice alebo prekážky. Všetko sa dá prekonať a dosiahnuť. Len v to treba veriť a robiť pre to všetko. Často aj treba niečo obetovať, ale ak Vám to bude dávať na konci zmysel, tak nič lepšie na svete neexistuje. Žijeme na krásnej planéte, kde je milión možností, milión vecí a činností, čo môžete robiť každý deň. Tak neseďte, nesnívajte, ale žite a užívajte si každý deň na 120%! Ja by som bez športu a koníčkov neprežil ani minútu, je to tá najväčšia droga.