Kristián Hajdóci

Ahoj, volám sa Kristián Hajdóci, mám devätnásť rokov a pochádzam z Ružomberka. Mojou vášňou je calisthenika alebo jednoduchšie povedané street workout. Trošku vám to priblížim. Calisthenika je odvodená od starovekých gréckych slov kalos čo znamená KRÁSA a sthenika, čiže SILA. Spojením týchto dvoch slov nám vznikne calisthenika ktorá bola pomenovaná po gréckom historikovi -Calisthenesovi. V skratke je to cvičenie s vlastnou váhou tela, ktorú využívali už pred tisíckami rokov Sparťania, keď sa pripravovali na boj. Využívali práve cvičenie s vlastnou váhou tela, ktoré zahŕňalo predovšetkým zhyby, kliky a drepy. Sparťania sa považovali za najsilnejších v tej dobe a to preto, že boli komplexní a vedeli využívať svoje telo, a to vďaka calisthenike. Po novom sa calisthenika nazýva street workout,a ako bolo spomenuté je to cvičenie s vlastnou váhou tela. Vznikol v Amerike v 90.-rokoch, keď ľudia z chudobnejších štvrtí (Brooklyn, Bronx) chceli cvičiť, ale nemali dostatok peňazí na drahé posilňovne, tak si začali hľadať rôzne parky kde boli tyčky a bradlá, skrátka všetko, kde sa dalo zavesiť a cvičiť na tom.

Kedysi som hrával profesionálne futbal za Ružomberok. Hral som ho od malička približne deväť rokov, no posledný rok bol trošku tragickejší. Prišli zranenia, začali sa mi robiť rôzne bolestivé výrastky po členkoch, pätách, pri kolenách, a to ma obmedzovalo. Stačilo mi troška rýchlejšie pobehnúť a už ma zaliala vlna bolesti. V tých rokoch operácia nebola možná, pretože som bol príliš mladý a operácia mohla byť až od osemnástich. Štyri roky som určite čakať nechcel, kým dovŕšim ten vek, tak som s tým sekol. Začal som sa zanedbávať, flákal som školu, skrátka už som nemal nič, čo by ma napĺňalo. Jedného dňa som si prezeral Youtube a našiel som tam videá od Hanibala, Medrana a rôznych Rusov a Ukrajincov, ktorí obohatili tento šport o akrobatickejšie a šialenejšie prvky, ktoré ma poriadne namotivovali, a tak som začal s workoutom. Moje začiatky boli strašné, nemal som nikoho, kto by mi to vysvetlil alebo ukázal ako správne cvičiť, no časom som na to prišiel sám. Moje začiatky vyzerali tak, že som išiel do detského parku a spravil som každý deň päť zhybov, päť klikov, päť drepov a každý týždeň som zvyšoval počet. Samozrejme, nebola to taká striktná forma. Trápil som sa a trvalo mi naozaj dlho, kým som sa dopracoval k tomu, kde som dnes.

Ešte pred workoutom som sa venoval parkouru a free runningu, a stále sa tomu aj venujem. Trvá to zhruba päť rokov a stále som do toho zažratý. Z môjho pohľadu sú street workout a parkour/free running tak povediac bratia, a práve preto ma tieto dva športy fascinujú a stali sa pre mňa všetkým. Okrem toho som mal aj skupinu a tancoval som hip hop, čiže až postupom času som sa dostal k street workoutu. Snažil som sa byť komplexný, byť multifunkčný a vedieť využívať svoje telo na 200%. Street workout mi zmenil život a stal sa pre mňa životným štýlom. Venujem sa mu zhruba tak tri a pol roka.

Cestou street workoutu som sa vybral práve preto, že robím niečo lepšie pre svoje telo, získavam silu a funkčnosť. Jeden čas som chodil aj do posilňovne, no prestalo ma to tam baviť, ale to neznamená, že spochybňujem posilňovne. Skrátka ma tam nebavilo chodiť, dvíhať váhy a podobne. Keď som videl ľudí ako dvíhajú kov, berú rôzne prášky, sú veľkí a pritom nevedia zodvihnúť ani sami seba- to nebolo nič pre mňa. Vybral som sa svojou cestou. Podmienky na trénovanie som nemal, pretože sme nemali nikde žiadny park. Dva roky dozadu sme ho spolu s chalanmi začali realizovať, podávali sme rôzne žiadosti na mesto a nakoniec sa nám to podarilo. Teraz, našou zásluhou, máme dva menšie parky.

Hovorí sa že workoutisti necvičia nohy. Je pravda, že mnoho ľudí nohy necvičí, pretože by išli proti sebe – ťažšie nohy znamenajú vyššiu záťaž čo je pochopiteľné. Ja osobne nohy cvičím, pretože chcem byť komplexný a nemať slabiny. Cvičenie s vlastnou váhou tela ma napĺňalo. Časom začali vznikať súťaže, na ktoré som spočiatku nechodil, cvičil som len pre seba a pre svoje zdravie, no potom som sa dostal na svoju prvú súťaž v Liptovskej Tepličke, kde som sa umiestnil na dvoch druhých miestach v kategórii King of Muscle Up a Freestyle. Veľmi sa mi to zapáčilo, tak som začal chodievať pravidelne. Nie kvôli cenám a podobne, ale kvôli komunite. Je to šport, ktorý nás všetkých spája. Súťaže, ktoré vznikajú, nie sú ani tak o výhre, cenách či dákom porovnávaní sa kto je lepši a podobne. Je to o tej komunite, vzájomnom hecovaní sa a môžem s hrdosťou povedať, že sú pre mňa akási druhá rodina.

Moja posledná súťaž, na ktorej som sa tento rok zúčastnil bola King of Olympia v Košiciach. Mal som ale malý problém. asi dva týždne pred súťažou som si poškodil vnútorný meniskus. Mal som ho opuchnutý, vytekala mi z neho voda, nemohol som nohu vystrieť – skrátka nič. Behal som po doktoroch, nakoniec som ostal s ortézou, ale ani to ma nezastavilo a išiel som na súťaž aj s malým obmedzením. Vo freestyle som sa neumiestnil, avšak dostal som sa do top päť, ale vyhral som tretie miesto za weighted, kde sa súťažilo v zhyboch, dipoch a drepoch. Keďže som nemohol drepovať, vyriešilo sa to tak, že som drepoval s 10 kg kotúčom na jednej nohe, vďaka čomu som aj vyhral. Tým chcem povedať, že keď je motivácia tak ide všetko. Myslím si, že som hodne ľudí týmto namotivoval, že som išiel súťažiť aj napriek disfunkčnosti končatiny .

Na záver by som chcel vyjadriť svoj postoj k dnešnej dobe, veľa ľudí je závislých či už na drogách alebo na hraní hier, sú zažratí do virtuálneho sveta, nechodia von, nič. A to ma zaráža, pretože mladá generácia je naša budúcnosť, ale kam to všetko speje? Možno by som skončil podobne, keby som sa nestretol s workoutom a free runningom. Týmto by som chcel motivovať ľudí, závislých či už na drogách hrách …. rozvíjajte svoj talent, neničte sa a neničte si svoje telo, pretože je to jediné miesto, v ktorom budete celý život.