Peter Krejči
Nazdar, volám sa Peter Krejči, mám dvadsaťštyri rokov a bývam v Považskej Bystrici. Už ako malý fagan som sa rád vozil na bicykli okolo bytovky, schádzal schody a tak podobne. Neskôr mi otec kúpil prvý horsky bicykel, ktorý však nebol určený na žiadne skákanie ani zjazd, ale to ma samozrejme netrápilo. A musím sa priznať, že v tej dobe som mal asi dvanásť rokov, ale skákal som také veci, ktoré by mi v dnešnej dobe ani nenapadli.Prvý poriadny bicykel (zatiaľ iba s predným odpružením) som dostal v štrnástich rokoch a odvtedy som sa začal viacej zaujímať o Downhill. V našom meste bola partia chalanov, ktorá chodievala aj na preteky. Mali sme tu asi tri alebo štyri trate, takže sme mali aj kde trénovať. V roku 2006 som vyskúšal aj svoje prvé preteky a to na Rice Cup-e v Podkoniciach, kategóriu Hardtail, čo sú bicykle s predným odpružením. Bol to úžasný zážitok, kde som zajazdil tuším trináste miesto zo štyridsiatich pretekárov, s čím som bol vcelku spokojný.
V nasledujúcom roku 2007 som začal jazdiť pravidelne na všetky SVK preteky. Počas tejto sezóny som si uvedomil, že pokiaľ chcem zajazdiť aj nejaké slušné umiestnenie, tak k tomu treba pridať aj kondičné a silové tréningy. Odvtedy som začal v zimnom období cvičiť vo fitness centre a počas letnej sezóny som si udržiaval kondičku na otcovom horskom bicykli.
Do sezóny 2008 som naskočil s novým, v tej dobe top zjazdovým celoodpruženým bicyklom. Jazdiť som teda začal v kategórii Junior, kde sa mi postupne počas sezóny 2009 začalo dariť viac a prišla aj prvá bedňa v tejto kategórii! Na sezónu 2010 som sa nesmierne tešil, pretože prišiel ďalší nový bicykel, ktorý mi sadol presne ako uliaty! Po kvalitnej zimnej príprave som mal teda vysoké ciele, keďže som bol posledný rok v kategórii juniorov. Na každých pretekoch, ktorých som sa zúčastnil, som skončil väčšinou na druhom alebo treťom mieste, keďže v tej dobe juniorom kraľoval neprekonateľný Martin Knapec. Bola to pre mňa najúspešnejšia sezóna a vďaka svojim výsledkom som sa mohol zúčastniť aj Majstrovstiev Európy v Nórsku, kde sa mi bohužiaľ hneď v tréningu vykĺbilo rameno, ale napriek extrémnym bolestiam som sa napchal liekmi proti bolesti a už len z princípu som odjazdil závod. Od tej doby som mal problémy s ramenami, pravidelne sa vyklbovali samé a stále častejšie. Našťastie som sa ich naučil nahadzovať sám. No samozrejme si to časom vyžiadalo operáciu.
V sezóne 2011 som prvýkrát nastúpil do najvyššej elitnej kategórie a vedel som, že to už bude umenie umiestniť sa vôbec do desiateho miesta. Moc som sa nemýlil, keďže sa mi to podarilo iba zopárkrát. Koncom roka som šiel na spomínanú operáciu ramena. Takže zimná príprava pre mňa začala o niečo neskôr až po rehabilitáciách. Na sezónu 2012 som sa veľmi tešil. No tesne pred začiatkom sezóny na mňa prišla úžasná choroba (infekčná mononukleóza), ktorá stretne človeka iba raz za život. Takže počas mesiaca, čo som sa z nej liečil, som schudol asi 6 kg, zo zimnej prípravy bolo tak veľké nič a ja som šiel na prvé preteky zoslabnutý a bez kondície. Snažil som sa to dobehnúť počas sezóny, no veľký úspech to nemalo a výsledky boli biedne. V nasledujúcej sezóne 2013 som zostal približne na rovnakej úrovni a videl som, že v elitnej kategórii už asi nemám čo hľadať.
Tak som sa rozhodol, že do sezóny 2014 nastúpim do nižšej kategórie Hobby, kde sa mi začalo vcelku dariť. Zajazdil som aj nejaké bedne a dodalo mi to tu pozitívnu energiu. No bol to aj rok, kedy som začal pracovať a tak bolo oveľa menej času na tréning. Niekedy sa mi práca prekrývala s pretekmi, takže som sa už nezúčastňoval pravidelne všetkých pretekov ako doteraz. Uvedomil som si aj sám, že to nemá význam chodiť na preteky niekde, kde sa mi jednoducho trať nepáči a pôjdem tam len z princípu. Tak som preteky obmedzil a začal si vyberať lokality. V nasledujúcich sezónach 2015/2016 som už odjazdil iba zopár pretekov, ktoré som si vybral.
Uvedomil som si, že tomuto športu sa budem môcť venovať aj bez toho, aby som vyhadzoval peniaze za preteky a budem pri tom šťastnejší a bude ma to viac baviť. Do nového roka som si kúpil nový univerzálnejší enduro bicykel, na ktorom si budem môcť aj zašľapať aj zazjazdovať.Samozrejme, za tie roky som zažil kopu nezabudnuteľných zážitkov a spoznal hromadu ľudí zo Slovenska a Čiech. Precestoval som niekoľko krajín, do ktorých by som sa len tak ľahko nedostal.
V dnešnej dobe tu v našom meste nie je žiadna mladá generácia, ktorá by sa tomuto športu chcela venovať. Myslím, že to je lenivosťou, nesprávnou výchovou a dnešnou pohodlnou mládežou. Väčšina chalanov, ktorých poznám vo svojom veku, alebo aj starších, už takisto skončili so závodením a zostávajú pretekať iba mladší, no tých stále ubúda. Takže pokiaľ si mladý a baví ťa Downhill a rodičia ťa vedia podporiť, neváhaj a využi to, makaj, rob to, čo ťa baví a raz v tom niečo aj dosiahneš!
Na záver sa chcem poďakovať môjmu otcovi, že ma celé tie roky podporoval a financoval moju zábavku. Pred dvoma rokmi som si začal na to zarábať sám a uvedomil som si, že to veru nie je jednoduché zafinancovať. Vďaka!