Matúš Čupka

Moje meno je Matúš, mám dvadsaťdeväť rokov a narodil som sa v Bratislave. V mojom rodnom meste som strávil celý svoj život s výnimkou štyroch mesiacov, kedy som študoval v švédskom meste Uppsala. Najznámejší som pravdepodobne ako spoluzakladateľ dobrovoľníckej iniciatívy Zelená hliadka. Tú sme spolu s bratom Ondrejom založili v apríli roku 2011. Raz podvečer sme si nasadili pracovné rukavice a naplnili prvé dve igelitky odpadkami. Odvtedy sme začali postupne organizovať pouličné zbery odpadkov, likvidujeme čierne skládky a venujeme sa najrôznejším problémom spojených s údržbou ulíc či ich používaním obyvateľmi.

Spolu s bratom sme v roku 2011 hľadali aktivitu, prostredníctvom ktorej by sme skultúrnili okolie nášho obytného domu. Vtedy sme ešte nevedeli, čomu by sme sa mali venovať. Veľmi nám pomohla diskusia okolo organizácie MS v hokeji, ktoré v rovnakom roku organizovala Bratislava. Veľa sa hovorilo o čistote v meste. No a keďže sme bývali hneď vedľa Zimného štadióna O. Nepelu, tak sme sa rozhodli prispieť k lepšiemu zážitku z MS v hokeji. Náš prvý zber sa preto odohral v okolí štadióna. Tak sme sa dostali k zberu odpadkov a ďalším problémom, ktoré Bratislava má. Zelená hliadka dodala môjmu životu úplne nový impulz. Musel som potlačiť moju introvertnú povahu, naučiť sa komunikovať s médiami a hľadať spôsoby ako motivovať iných ľudí, aby sa k nám pripojili. Začiatky boli veľmi zložité, ale dnes už máme svoj systém. Ten sa zrodil na základe množstva správnych rozhodnutí i chýb, ktoré ma ako aktívneho občana posunuli vpred. Vďaka Hliadke mám dnes pocit, že robím niečo, čo ľudia okolo mňa oceňujú a čo dodáva zmysel môjmu životu. Mám svoje miesto pod slnkom.

Pri samotných akciách či ich plánovaní zažívam najrôznejšie pocity. Od hnevu či frustrácie zo slabučkého posunu pri riešení problémov Bratislavy, až po radosť z každej dobrovoľníckej akcie. Na začiatku mi nenapadlo, že budem „hliadkovať“ šesť rokov,a že stále budem stretávať nové ochotné hrdinky či hrdinov tohto mesta. Najsilnejšou emóciou je však zodpovednosť voči množstvu ľudí, ktorí do Hliadky investovali svoj čas, energiu či peniaze. Nemôžem ich sklamať, aj keď sa z roka na rok zvyšuje počet dní, kedy ma táto práca úprimne nebaví. Zatiaľ ich počet však nepresiahol kritickú hranicu a vždy je tu viac pozitívnych ako negatívnych podnetov.

Mojím najúprimnejším snom je žiť v Bratislave, kde nebude potrebná Zelená hliadka. Že o mesto bude jednoducho tak postarané, aby sa naše dobrovoľníčky či dobrovoľníci mohli venovať svojim koníčkom, rodinám či sociálnym väzbám. Že nebude jednoducho potrebné, aby podmienkou dôstojného pocitu na svojej ulici bolo dobrovoľné zbieranie odpadkov, odstraňovanie graffitov, či oprava výtlkov na chodníku. Dnes to tak na mojej Riazanskej mám, ale teším sa z tohto malého ostrovčeka pozitívnej deviácie.

Žijeme momentálne vo veľmi komplikovanom svete a v jeho zložitej povahe sa orientujem čoraz menej a menej. Čierno biele okuliare som totiž zahodil už dávnejšie. Napriek tomu som každým týždňom opäť a znovu prekvapený zvyšujúcim sa počtom statočných ľudí, ktorým ich okolie nie je ľahostajné. Píšu na samosprávy, ozývajú sa nám sami, či môžu pomôcť. Napriek všetkému si myslím, že v tejto krajine máme množstvo skvelých ľudí a oplatí sa tu žiť i navzájom si pomáhať.